Tazko sa slovami vyjadruje pocit, ktory sa ma zmocni vo chvili, ked z rybarskeho kresla sledujem pozvolna zapadat Francuzke slnko. Slnecne luce sa odrazaju od hladiny jazera, ktore pripomina jedno obrovske zrkadlo. Presne na to som cakal. Toto som si predstavoval, ako budem nasavat miestnu atmosferu. Nevedel som sa dockat na to, ze zase budem pocut,  ako sa trieskaju tie kaprie obludy o nocnu hladinu a ze zazijem zdolavania, z ktorych sa cloveku roztrasu kolena. Presne tak na mna posobi Cassien. Miesto, o ktorom clovek môze sto krat citat, ale kym ho nezazije tak nevie.